ProZ.com translation contests »
25th translation contest: "Alien first impressions" » English to Slovak » Entry by Maria Bija


Source text in English

Translation by Maria Bija (#31633)

Imagine dining in a European capital where you do not know the local language. The waiter speaks little English, but by hook or by crook you manage to order something on the menu that you recognise, eat and pay for. Now picture instead that, after a hike goes wrong, you emerge, starving, in an Amazonian village. The people there have no idea what to make of you. You mime chewing sounds, which they mistake for your primitive tongue. When you raise your hands to signify surrender, they think you are launching an attack.

Communicating without a shared context is hard. For example, radioactive sites must be left undisturbed for tens of thousands of years; yet, given that the English of just 1,000 years ago is now unintelligible to most of its modern speakers, agencies have struggled to create warnings to accompany nuclear waste. Committees responsible for doing so have come up with everything from towering concrete spikes, to Edvard Munch’s “The Scream”, to plants genetically modified to turn an alarming blue. None is guaranteed to be future-proof.

Some of the same people who worked on these waste-site messages have also been part of an even bigger challenge: communicating with extraterrestrial life. This is the subject of “Extraterrestrial Languages”, a new book by Daniel Oberhaus, a journalist at Wired.

Nothing is known about how extraterrestrials might take in information. A pair of plaques sent in the early 1970s with Pioneer 10 and 11, two spacecraft, show nude human beings and a rough map to find Earth—rudimentary stuff, but even that assumes aliens can see. Since such craft have no more than an infinitesimal chance of being found, radio broadcasts from Earth, travelling at the speed of light, are more likely to make contact. But just as a terrestrial radio must be tuned to the right frequency, so must the interstellar kind. How would aliens happen upon the correct one? The Pioneer plaque gives a hint in the form of a basic diagram of a hydrogen atom, the magnetic polarity of which flips at regular intervals, with a frequency of 1,420MHz. Since hydrogen is the most abundant element in the universe, the hope is that this sketch might act as a sort of telephone number.
Predstavte si, že stolujete v jednom z európskych hlavných miest, a neovládate miestnu reč. Čašníkova angličtina je biedna, ale vám sa spoločnými silami podarí objednať z jedálneho lístka niečo, čo vám znie familiárne, najete sa a zaplatíte.
A teraz si namiesto toho predstavte, že sa zrazu, po nevydarenom turistickom výlete, ocitnete vyhladovaní v nejakej amazónskej osade. Tamojší ľudia netušia, čo si o vás majú myslieť. Napodobňujete zvuky žuvania, ktoré oni omylom považujú za váš pôvodný jazyk. Keď zdvíhate ruky, aby ste naznačili že sa vzdávate, myslia si, že začínate útočiť.

Komunikácia bez vzájomného chápania kontextu je náročná. Napríklad rádioaktívne plochy musia zostať neporušené desiatky tisícročí; avšak s ohľadom na to, že angličtina spred jediného tisícročia je pre väčšinu jej terajších moderných užívateľov nezrozumiteľná, úrady, ktoré majú vymyslieť varovné nápisy sprevádzajúce nukleárny odpad, dostávajú skutočne zabrať. Komisie, ktoré sú za ne zodpovedné, prichádzajú so všetkým možným od betónových hrotov siahajúcich do výšky, cez dielo Edvarda Muncha Výkrik, po rastliny geneticky modifikované tak, aby zmenili farbu na poplašnú modrú. Ich nadčasovosť zostáva aj naďalej bez záruky.

Niektorí z ľudí, ktorí pracovali na týchto nápisoch na skládkach odpadu čelia zároveň oveľa väčšej výzve: komunikácii s mimozemskými civilizáciami. Toto je témou novej publikácie Extraterrestrial Languages (Jazyky mimozemských civilizácií), ktorú napísal žurnalista spoločnosti Wired, Daniel Oberhaus.

Nevie sa nič o tom, akým spôsobom by mohli mimozemšťania prijímať informácie. Dve plakety, ktoré boli odoslané so sondami Pioneer 10 a 11 začiatkom 70. rokov 19. storočia znázorňujú nahé ľudské bytosti a udávajú jednoduchú polohu Zeme — skutočne základné veci, avšak aj pri nich sa predpokladá, že vesmírne bytosti majú schopnosť vidieť. Keďže šanca, že tento stroj bude objavený je menšia ako mizivá, väčšiu pravdepodobnosť nadviazania kontaktu ponúka vysielanie rádiových vĺn, ktoré sa zo Zeme šíria rýchlosťou svetla. Avšak tú správnu frekvenciu musí mať nastavenú nie len terestriálny vysielač, ale aj jeho medzihviezdny brat. Ako by na ňu mohli vesmírne bytosti len náhodou tak natrafiť? Plaketa zo sondy Pioneer poskytuje pomôcku formou schematického znázornenia atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa pravidelne mení na frekvencii 1.420 MHz. Keďže vodík je najhojnejšie zastúpeným prvkom vo vesmíre, je tu nádej, že tento nákres môže fungovať ako také kvázi telefónne číslo.


Discuss this entry