[...] „Mám návrh.“ Naklonilo sa to bližšie presne ako moja kamarátka April, keď mi chce povedať tajomstvo, aj keď jej tajomstvá za nič nestoja. Vlastne to ani nie sú poriadne tajomstvá. „Ak nikomu neprezradíš, že som tu, môžem ti napraviť oči.“
„Ale netrep!“
Párkrát to zažmurkalo. „Netrepem sa.“
„Snažím sa povedať, že také niečo nedokážeš!“
„Prečo nie?“
„Nikto iný mi nevedel napraviť oči. Jedine s okuliarmi.“
„Mám určité schopnosti. Budeš znova vidieť, samozrejme, pokiaľ...“
„...pokiaľ o tebe nikomu nepoviem?“
„V tom spočíva podstata.“
„Ako môžem vedieť, že ma neoslepíš? Možno si ako tí telemarketéri, čo nasľubujú kadečo, ale celý čas len klamú.“
Znovu to začalo krúžiť rukami. „Nemám dôvod robiť niečo také niekomu, kto mi nijako neublížil.“
„Takže ak by som ti ublížila, oslepíš ma?“
„To nepotrebuješ vedieť.“
„A ak mi napravíš oči a nikomu o tebe nepoviem, odídeš potom z našich polí?“
„Presne tak!“ [...]